Mozaika Unplugged (29.11.)

Pod Lipou sa stretla prominentná spoločnosť! Ľudka Trenklerová viedla chvály, Majo Poljak hovoril slovo, boli sme tam my všetci a veľa z vás, ale hlavne tam bol Boh. A kde je Boh, tam je to vždy výnimočné, vždy prominentné. Boh má vždy túžbu sa s nami stretnúť a hovoriť k nám..vypočúvať naše modlitby a konať "Jeho" veci v našom živote..



Majo čítal z 1. knihy Kronickej 4, 9-10:
„Jabbéc bol vo väčšej úcte než jeho bratia. Jeho matka mu dala meno Jabbéc so slovami: V bolesti som ho porodila. Jabbéc vyslovil Bohu Izraela želanie: Kiežby si ma požehnával a rozšíril moje územie. Tvoja ruka nech ma sprevádza a zbaví zlého, aby som nemal trápenie! Boh jeho prosbu splnil.“
Všetko, čo si Jabbéc žiadal, bolo okay. Nebolo to nič zlé, naopak. Proste sa modlil, aby mu dal Boh to, čo potrebuje. O čo viac sa môžeme modliť takúto modlitbu teraz, v tejto dobe, v novej zmluve!


Meno Jabbéc znamená syn bolesti. Celý život ho to meno sprevádzalo. „Hej, Bolesť! Ideš na párty?“ „Nejdem, Bolesť tam nechcú!“
Jabbéc patril do kmeňa Júdu. Meno Júda znamená chválu. Júda vždy chodil zo všetkých kmeňov prvý, keď išli do nejakého boja. To znamená, že aj my, v každej situácii, predtým, než sa vydáme na nepriateľské územie – máme najskôr chváliť. PRVÁ MÁ ÍSŤ CHVÁLA.
Chvála predchádza výstup z akejkoľvek situácie, z ktorej potrebuješ vyjsť. Kresťan musí CHVÁLIŤ.
Ak je kresťan niekde „zaseknutý“, problém je v osobnej chvále. Musíme ďakovať a chváliť Boha.

Ďakuj Bohu za uzdravenie skôr ako ho máš.
Ďakuj Bohu sa peniaze skôr ako ich dostaneš.
Ďakuj Bohu za záchranu tvojich blízkych, ktorí sú vo svete skôr ako sú zachránení.

Nie slepo, ale s VIEROU ďakuj.
Boh sa k tomu prizná a príde víťazstvo.
Musíš sa vo svojom živote stať CHVÁLIČOM. Chvál a ďakuj.

Chvála je mocná zbraň. Je to duchovný boj.
Keď budeš chváliť, chvála sa vráti tebe. Ty chváliš Boha, Boh bude chváliť a žehnať teba. Chvála príde na teba naspäť. Isto.
Chvála nie je spev, tanec, skákanie..je to duchovný boj – ničí démonov. Nie je to rutina ani mechanický návyk. My to reálne nevidíme, ale našou chválou sú démoni ničení a Boh oslávený.


Jabbéc – syn bolesti – bolo to ako jeho nálepka. Máš aj ty takú nálepku? Looser, trdlo, tučko, čokoľvek. Môže to mať dopad na tvoj život aj do budúcna. Ani pre Jabbéca to nebolo príjemné, niesol si stigmu. „Kiežby si ma požehnal..“ – Jabbéc postrádal požehnanie. Jabbéc ale pochopil, že BOH CHCE POŽEHNÁVAŤ. Chce vyliať svoje požehnanie na teba – vytiahnuť ťa z bahna, depky, strachu, beznádeje, ťažkostí, uzdraviť, potešiť, povzbudiť – ON CHCE.
Jabbéc išiel ešte ďalej..vypýtal si požehnane, no on dokonca chcel, aby požehnanie nikdy neprestalo. Ďakujem za úspechy, ale nechcem aby to skončilo, chcem to aj v budúcnosti.

My neslúžime Bohu, ktorý má zavretú päsť. Jeho dlaň je otvorená a chce žehnať.
Niekedy sa nič v modlitbe nedeje, pretože si nepýtame konkrétne. Aj dieťa, keď príde k rodičovi, povie presne, čo chce. Keď chce traktor, povie, že chce traktor. Aj my potrebujeme prísť k Bohu a KONKRÉTNE mu povedať, čo chceme.
Niekedy potrebujeme zmeniť svoju modlitbu, zamyslieť sa nad tým, kto je v jej centre a či nie je sebecká. Aj Anna dostala syna Samuela vtedy, keď trochu pozmenila svoju modlitbu a dodala, že keď jej Boh dá syna, dá ho Bohu, aby Mu slúžil.

Máme Boha, ktorý má otvorenú ruku, nie zavretú päsť.

Jabbéc sa modlil – zbav ma zlého – zlých ľudí, zlého vplyvu, zlých postojov, pýchy, ega, bolesti,... – lebo nechcel spôsobovať zármutok rodine, Bohu, ľuďom.. Sú určité miesta, na ktoré človek ako kresťan nepatrí. Jabbéc nemal byť Bolesťou a spôsobovať bolesť. Pýtal si iné a Boh mu to dal. Mal byť odpísaný, šíriť bolesť..ale on sa začal modliť a chváliť. To spôsobilo zmenu. A teraz je svedectvom aj nám.

Kdekoľvek si – ďakuj Bohu a chváľ Ho. Dostaneš sa do väčšieho požehnania.
Modli sa krátku a mocnú Jabbécovu modlitbu. Máš pred sebou väčšiu a lepšiu budúcnosť a požehnanie od Boha.